piatok 28. augusta 2009

3. kapitola Tajné sídlo 2. časť



varovanie: druhá časť záverečnej kapitoly, menej sexuálna a kratšia. Pripomínam, že konce naozaj nemám rada. Považujem ich za najťažšie na celej poviedke. A tento koniec práve teraz mením už piaty raz.
Po tejto kapitole ešte bude samozrejme nasledovať epilóg.




Máriova poznámka: Prečo sa o mňa zaujímajú len maniaci?
Richardova poznámka: Ehm, žeby som bol aj ja maniak? * pomyslí si a červená sa

Máriova poznámka: Prečo sú úvodné poznámky ružové?* znechutenie
Richardovo poznámka: Asi preto, lebo autorka sa nudí.


Streda
(niekoľko minút po polnoci)

„Naozaj si ma s niekým pletiete,“ obozretne poznamenal Mário. Opäť sa snažil vykrútiť z mužovho zovretia. Ani trochu sa mu to nepáčilo. Nechcel byť v takej tesnej blízkosti únoscu.
Dotyky cudzích mužov mu boli čoraz viac odpornejšie. Simonove ruky mu takisto nerobili dobre. Začal sa rozrušene kolísať. Prebudilo to v ňom spomienky na nedávny incident so strážcami. Začal sebou prudko hádzať. Pokúšal sa Simona udrieť. Dostať ho od seba, akýmkoľvek spôsobom.
Simon vycítil, že s ním nie je niečo v poriadku. Vložil ho do postele k Richardovi. Nepáčila sa mu taká prudká reakcia. Začínal tušiť, že jeho zamestnanci mu opäť budú musieť vysvetliť veľa závažných vecí.
„Oddýchnite si, zlatíčka. Zajtra vás vezmem na pekný výlet. Uvidíte, že sa vám to bude páčiť. Prepáčte mi, že som bol k vám taký hrubý, už sa to nestane. Vyspite sa, zajtra sa uvidíme, “ zľahka pobozkal Mária na líce, pohladil Richarda po vlasoch a pomaly vyšiel z izby. Na perách sa mu pohrával šťastný úsmev. Keď za sebou zavrel dvere, obaja si poriadne vydýchli.
„Zošalel,“ znechutene vyhlásil Mário. Utieral si líce, akoby sa ho dotklo niečo poriadne špinavé. Pre istotu sa odtiahol aj od svojho kamaráta. Dostal sa takmer na kraj postele. Takmer z nej spadol. Richard zabránil tomu, aby sa zosypal z postele.
Poriadne ho pozakrýval a pevne ho pritiahol k sebe.
„Pokojne si pospi. Zajtra nás čaká ťažký deň. Nedovolím, aby ťa niekto otravoval,“ chvíľu mu šepkal do ucha upokojujúce slová. Potom ho nesmelo privinul k sebe. Napravil vankúš tak, aby sa Máriovi lepšie ležalo, a uložil ho vedľa seba. Už dávno ho chcel zavolať do svojej postele, ale obával sa, že si to zle vysvetlí. V žiadnom prípade si neželal, aby sa pri ňom cítil nepríjemne. Ešte nevedel, ako mu má povedať o svojich citoch. Zatiaľ mu stačilo to, že si spolu rozumeli. Potom všetkom, čo prežili si chcel dopriať dostatok času.
„Nie, už nechcem spať. Teraz nemôžem,“ jeho hlas znel akosi čudne. Obe ruky si pritisol na tvár. Kolená stiahol až k brade a jeho mu ovládla triaška. Chcel byť silný, nepodliehať tým pocitom. Napriek tomu stačil jeden dotyk a všetko sa mu zrazu vrátilo.
„Oni sa môžu vrátiť. Prídu sem a...“ hlas sa mu opäť zlomil. Nedokázal to v sebe už dlhšie potláčať. Zasiahlo ho to, aj keď si to nechcel priznať. Pevne stisol priateľovu ruku. Jeho sa nebál. Dotyk tej hrejivej dlane mu bol príjemný. Keď sa ich prsty preplietli, cítil sa v bezpečí. Zavrel oči a nechal sa ukolísať tými pocitmi.
„Nikto nepríde. Nikomu ťa nedám,“ pošepol mu Richard.



*****
Štvrtok
(8:00)


Richard stále objímal svojho kamaráta. Takmer zabudol nato, že ešte nie sú úplne slobodní.
Po prebudení si dokonca na chvíľu myslel, že sú už doma. Takmer sa nechal ovládnuť príjemným snom. Zdalo sa mu, že sa vrátili z opekania a spolu zaspali na Máriovej posteli. Už sa im to predtým párkrát stalo. Ani jeden z nich to nepovažoval za výnimočnú záležitosť. Nanešťastie to bol len sen. Krátky okamih šťastia vystriedala bolestivá skutočnosť.
Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel vysoký muž v bielom plášti. Taký obyčajný, nenápadný. S dlhšími mastnými vlasmi a totálne prázdnym výrazom. Večer Richarda ošetril. Nekládol žiadne otázky, nič ho nezaujímalo. Tentoraz so sebou ťahal akési čudné nástroje. Richard niečo také nikdy predtým nevidel. Nepáčilo sa mu to.
„Čo to je?“ opýtal sa potichu.
„Simon prikázal, aby ste boli obaja označení. Tento malý predmet vám obom vpichnem pod kožu. Dostanete to, aby ste sa náhodou niekam nestratili.
Nemusíte sa ničoho báť. Nebude to vôbec bolieť,“ vozík s tým čudným nástrojom si prisunul bližšie k posteli.
Richard pevnejšie objal svojho priateľa. Začínal sa naozaj báť. S tými vecičkami by sa im zrejme len ťažko podarilo ujsť. Mária ten silný stisk prebudil. Pretrel si oči a takisto nepriateľsky hľadel na lekára.
„Hej, toto nám teda dávať nebudete!“ kričal naňho. Pokúšal sa chrániť svojho kamaráta. Richard sa k nemu zúfalo tisol a odmietal tú vec, rovnako ako on.
„No tak, chlapci. Nenúťte ma, aby som zavolal asistentov,“ lekár siahol po telefóne, určenom na privolanie ochranky.
Po vyťukaní príslušného kódu, vošli dovnútra strážcovia. Boli to pomerne nebezpečne pôsobiaci chlapi. Našťastie to neboli tí, ktorí predtým otravovali Mária.
Lekár sa k nim obrátil a vydal príslušné pokyny. Odtrhli chlapcov od seba. Mária chytili traja muži a ťahali ho von. Doktor šiel s nimi.


******

Po pár dňoch...

„Kde to som?“ Mário sa prebudil uprostred úplne neznámeho priestoru.
Z reproduktorov vychádzala hlasná hudba. Všade okolo neho ľudia tancovali, bozkávali sa a popíjali. Všetci sa zdržiavali v blízkosti bazénu.
Na sebe mal oblečené modré plavky. Ponevieral sa medzi nimi a v ruke držal chladený nápoj.
Netušil, ako sa tam dostal, ani prečo je súčasťou takéhoto cirkusu. Na žiadne oslavy rozhodne nemal náladu. Začal sa predierať davom ľudí. Strkal do nich, robil všetko preto, aby mu uhli z cesty. Za sebou počul hundranie a nadávky.
„Čo sa tu do pekla stalo?“ ešte stále mal dosť obmedzené videnie. Pretieral si oči a v dave zabávajúcich sa hostí sa pokúšal nájsť Richarda. Studený nápoj stále držal v rukách. Podarilo sa mu dostať z dosahu oslavujúcich ľudí. Hodil nápoj na zem. Sledoval ako sa kvapky ľadu roztápajú na drahej dlažbe. Nepodarilo sa to. Nestihli tomu bláznovi ujsť. Tak dlho to plánoval a nakoniec mu to pokazilo jedno hlúpe pichnutie. Spomenul si na tú vec, ktorú mu vsunuli pod kožu. Mal chuť si rozdriapať plece. Od samej zlosti celkom očervenel.
Zastal, až keď na pleci pocítil niečiu ruku. Nejaký muž ho zozadu objal a niečo mu pošepkal do ucha: „Tak ako sa ti páči oslava?“
Dostal aj príliš dôverný bozk na krk. Prudko sa strhol a pokúšal sa mužovi ujsť. Jeho snaha bola odmenená ešte pevnejším objatím.
Mário znechutene hľadel na Simona. Vždy si želal, aby už niekoho zaujal, ale nemyslel si, že to bude takýmto spôsobom. Rozhodne netúžil potom, aby ho porovnávali s mŕtvym chlapcom.
„Neznášam to tu. Pošli tých ľudí preč,“ pokúšal sa aspoň tváriť, že ten človek nie je totálny blázon. Mal pocit, že keby tú možnosť ešte raz pripustil, mohol by tiež úplne zošalieť. Tak si radšej predstavoval, že Simon nie je psychopat. Bolo to oveľa znesiteľnejšie.
„Nemusíš byť taký vyplašený. Sú to moji priatelia a neublížia ti,“ jemne ho chytil za ruku. Zaviedol ho do prázdnej miestnosti.
„Kde to sme?“ oboril sa naňho. Mal dosť tých hier.
„Predsa doma. Toto je môj druhý dom určený, len pre teba. Vedel som, že sa ku mne vrátiš, keď ich obetujem. Všetci tí chlapci, boli splátkou, aby si sa mohol vrátiť. Obeť bola vykonaná a teraz ťa môžem mať pri sebe. Už si mi odpustil. Mohol si prísť späť. Požiadal som doktora, aby ti dal niečo špeciálne. Malo to na chvíľu zlomiť tvoju vôľu. Viem, že som to nemal robiť, ale potreboval som, aby si podpísal tie papiere. Teraz máš svoje pravé meno a budeme stále spolu,“ Simon zasnene obrátil jeho tvár k sebe. Pobozkal ho. Najprv nežne, potom oveľa vášnivejšie. Mladík ho od seba zadychčane odtlačil.
„Aké papiere?“ opýtal sa zdesene.
„Vedel som, že budeš chcieť svoje pravé meno. Teraz sa opäť voláš Patrick, ako predtým. Tak je to lepšie. Okrem toho som už dávno plánoval našu svadbu. Všetko som rýchlo vybavil. Ty si nato, asi nespomínaš, ale včera sa to celé oficiálne uzavrelo. Patríme k sebe...“ nadšene vysvetľoval Simon. Úplne sa utápal vo svojich predstavách.
Mário sa vytrhol z jeho zovretia a ušiel. Nechtiac sa mu podarilo vytiahnuť mu z vrecka akýsi kľúčik. Najprv ho chcel zahodiť, ale napokon si ho radšej nechal. Mal taký pocit, že ho bude potrebovať. Bežal ako zmyslov zbavený. Chcel nájsť Richarda a vypadnúť z toho hrozného miesta. Nezáležalo mu na žiadnych dohodách...
Po dlhšom hľadaní našiel svojho priateľa.
Richard sedel pri bazéne. Pravú ruku mal reťazou pripútanú k jednému zo stĺpov, ktoré boli v záhrade. Mal na sebe len červené plavky, namáčal sa nohy a tváril sa dosť nešťastne.
„Riško, poď vypadneme odtiaľto,“ pomocou toho kľúča oslobodil svojho kamaráta. Vôbec nerozmýšľal. Prvé, čo ho napadlo bol okamžitý a úplne bezhlavý útek.
Chytili sa za ruky spoločne prebehli cez veľkú záhradu. Richard ho zatiahol do kríkov. Vytiahol z nich malý batoh, ktorí si už predtým starostlivo pripravil. Vedel, že keď sa Mário preberie bude chcieť odísť. Ani jednému z nich neprekážalo, že ich aj tak dokážu rýchlo vystopovať.
Podarilo sa im dostať až k plotu. Mário sa chytil za bok a chvíľu prudko dýchal.
V hlave mu stále hučalo a nedokázal to všetko poriadne pochopiť. Jednoducho poslúchol svoj inštinkt a rozhodol sa utiecť z kamarátom. Obaja celkom zabudli na drobné veci, ktoré im pulzovali pod kožou. Neuvedomovali si, že ich môžu všade sledovať.
Richard preliezol cez plot, ale Máriovi sa to vôbec nedarilo. Poškriabal si obe ruky, drôt sa mu mierne zarezal aj do stehien. Našťastie Richard si zachoval chladnú hlavu a podarilo sa mu ho bezpečne dostať na trávu.
Stále sa nachádzali na tom istom ostrove. Boli však v civilizovanejšej časti, do ktorej Simon púšťal aj návštevy. Tam mal svoje druhé sídlo, ktoré si pripravoval pre svojho partnera.
Chlapcov však momentálne nezaujímal nádherný dom, ani pekne vydláždená prístupová cesta. Chceli sa dostať do hustého lesného porastu. Do cesty sa im však prekážka v podobe mužov oblečených do nenápadných uniforiem.
„Okamžite stojte!“ z oboch strán ich obkľúčila nová Simonova ochranka. Najal si špeciálne vycvičený oddiel. Nechcel, aby ešte niekto siahal na jeho chlapcov. Tvorili ho len profesionálne vyškolení muži, ktorí nemali problém do bodky splniť jeho rozkazy. Nepatrili k nespokojnej bande, ktorá sa okolo neho dosť často motala.
Do tvárí im namierili zbrane a postupne okolo nich utvárali čoraz tesnejší kruh.
Richard a Mário sa pevne objali a zúfalo sa túlili k sebe.
„Nebojte sa, chlapci. Pokojne poďte s nami dovnútra. Neublížime vám,“ požiadal ich veliteľ špeciálneho oddielu.
Chlapci sa neochotne vydali späť k domu. Stále sa držali za ruky a smutne kráčali vedľa seba. Prešli cez záhradu a dostali sa až do domu, ktorý bol pre nich len ďalším väzením. Ochrankári ich odprevadili až po Simonovej spálne a zamkli dvere.
Obaja klesli na zem. Mário upokojoval rozrušeného Richarda. Mladší chlapec neznášal zbrane, veľmi sa ich bál.
Mário ho hladkal ho po vlasoch a pokúšal sa byť pri ňom, čo najbližšie. Srdce mu prudko tĺklo. Tak veľmi sa ho chcel dotýkať.
„Viem, že to bola hlúposť. Nemali sme šancu, ale nabudúce vymyslíme niečo oveľa lepšie. Ja... Chcem, aby si vedel, že ťa... Nuž... páčiš sa mi a chcel by som, aby sme...“ úplne ignoroval svoj momentálny zväzok so Simonom. Považoval ho len za dočasnú záležitosť.
„Nemusíš byť taký nervózny. Aj ja ťa veľmi chcem,“ pomohol mu Richard. Tesnejšie sa privinul k svojmu priateľovi. Nežne ho pobozkal na pery.
Telom mu prebehli príjemné impulzy. Tisol sa k nemu. Nežne mu šepkal do ucha všetko, čo on sám túžil počuť.
Nenápadne sa presunuli na posteľ. Richard sa spokojne uvelebil na Máriových kolenách.
Vychutnávali si vzájomnú blízkosť. Mário držal svojho miláčika pri sebe a neodvážil sa ho ani na chvíľu pustiť. Práve, keď si ďalej precvičovali bozkávanie, dvere vedúce do spálne sa otvorili.
Dovnútra vošli ďalší ozbrojení muži. Tentoraz to však boli policajti. Sáre sa podarilo nasmerovať ich na ostrov.
„Oblečte sa chlapci. Prišla si po vás matka,“ požiadal ich jeden z nich.
Sára zorganizovala záchrannú akciu. Využila všetky svoje presvedčovacie schopnosti, aby chlapcom pomohla. Chcela, aby sa vrátili späť na Slovensko.
„Dobre, hneď to bude,“ súhlasil Mário. Obaja sa rýchlo poobliekali. Potom ich jeden z mužov vyviedol von. Videli ako Simonovi nasadzujú putá. Polícii sa konečne podarilo zozbierať dostatok dôkazov. Vďaka Sáre mohli byť vinníci zatknutí. Richardovho otca však na ostrove nenašli, ale aj naňho bol vystavený zatykač.
Muži odetý v policajných uniformách im prikázali, aby sa obliekli. Potom ich vyviedli z domu a previezli na loď. Tam ich už čakala Sára. Okamžite ich odviedla so sebou na loď.
„Prepáčte mi to. Nevedela som, že ťa chcú uniesť,“ zúfalo objala oboch chlapcov. Bola rada, že sa jej podarilo dostať ich odtiaľ.
„Ja viem. Jednoducho si sa nechala oklamať, to sa stáva, ale aj tak sa na teba veľmi hnevám,“ Richard ju neochotne vyobjímal. Naďalej sa držal len v blízkosti Mária.
„Keď sa vrátime domov, mohol by som bývať u Máriových rodičov. Teda pokiaľ by súhlasili...“
„Porozprávam sa s nimi. Ešte raz prepáč, zlatko. Naozaj som ti nechcela ublížiť...“ pohladila ho po vlasoch.
Spoločne zaujali svoje miesta a čakali, kým polícia dokončila akciu. Všetci traja netrpezlivo čakali na návrat domov. Po dlhšej plavbe a vybavovačkách na úrade sa im podarilo odletieť späť na Slovensko.


koniec
odporúčam pokračovať na epilóg

2 komentáre:

  1. :-t to je děsně rychlé...člověk si to nestačí ani vychutnat... 8-} styl psaní už je tedy lepší - je to dost čitelné ale stejně to má tak rychlý spád že člověk má co dělat aby to sledoval... myslím že je to škoda, díky tomu mohlo být asi na celou povídku tak o dvě až tři kapitolky víc a příběh byl vážně dobrej...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nuž, aspoň raz som chcela napísať niečo kratšie, ale inak som skôr na dlhšie veci, teda, ale momentálne mám aj tak dosť veľa poviedok a mierne kvôli tomu nestíham, čiže asi preto, ale snažila som sa nejak spomaliť, nuž nešlo to, kedže sa blížil koniec a stále som ho tam nejak nevidela...:D

    OdpovedaťOdstrániť

Vyhľadávať v tomto blogu

Na čom práve pracujem...






Pripravujem tri jednorázovky: Dexter pár A/B pridané na Meropesvete!

Real obsession

Pokušiteľ

Dúhový chlapec (v príprave)

Obľúbené príspevky