2. kapitola El

varovanie: od 18 rokov, slash (muž/muž...)


„Ustúp mi z cesty, krpec!“ Valnesce sa pokúsil prejsť okolo chlapca, ktorý sedel na schodoch. Neznáme kúzlo ho však stále vracalo na to isté miesto. Nemohol sa vôbec pohnúť a nedokázal to zrušiť. Bolo mu okamžite jasné, že patrí k mágom. V takom veku však, mohol byť len jedným z učňov. Odhadoval, že má približne sedemnásť rokov. Možno práve preto nedokázal poriadne zamieriť svoju moc. Príliš sa sústredil na chlapca, na jeho telo...Tie sladké pery niečo hovorili, ale on to ledva stíhal vnímať.
„Nedokážeš to zrušiť. Aké úbohé. Od mága, ktorý porazil Josha som očakával niečo viac,“ pobavene sa uškrnul. Už dávno nikoho nevyzval na súboj. Cítil sa pripravený, aj keď ešte nemal oficiálne povolenie zapájať sa do bojov. Josh ho požiadal, aby sa nemiešal do tejto záležitosti. Už dlhší čas ho učil, takisto ako Toma. Na rozdiel od neho Eliot mágiu zbožňoval a nenechal sa odradiť ani jej negatívnymi stránkami. Celkom zabudol na jedno zo základných pravidiel, ktoré mu vždy zdôrazňovali. Nebolo vôbec vhodné navštíviť súpera na domácej pôvode. Provokovať ho na mieste, ktoré je blízko jeho bytu bolo viac než riskantné.
„Snáď si ma neprišiel vyzvať na súboj. Radšej by si mal odísť, maličký, ak nechceš mať naozaj veľké problémy...“ nenápadne siahol po energii, ktorú mal zhromaždenú vo svojom byte. Teraz už len stačilo malé zaváhanie zo strany mladého súpera. Rozhodol sa s ním trochu pohrať.
„Mňa nedostaneš. Tú tvoju debilnú energiu, aj tak nemôžeš použiť. Videl som ťa a dokážem si s tebou poradiť hoci aj hneď,“ znervózňovala ho blízkosť toho muža. Nebol na takúto formu konverzácie zvyknutý.
„Tvoje slová môžem pokojne interpretovať, ako výzvu na súboj. Uvedomuješ si to?“ opýtal sa priamo. Prisadol si k nemu. Položil mu ruku na koleno.
„Hej?“ nervózne vyhŕkol Eliot. Ešte nedokázal použiť dve zaklínadlá súčasne. Proti fyzickému dotyku sa takisto brániť nevedel. Energia prichádzajúca z nepriateľovej ruky mu spôsobila prudkú bolesť. Ruka sa presunula k jeho krku.
„Tak dobre, môžeme to urobiť. Chceš so mnou bojovať? Prišiel si sa pomstiť?“ druhou rukou ho objal. Na krku ostal po jeho dotyku červený fľak. Povolil bolestivé zovretie a pevnejšie ho objal. Zatlačil viac než bolo potrebné. Chlapec bolestne zastonal. Práve ním pretekala mágia z fyzického útoku. Josh mu o tomto spôsobe boja ešte nehovoril. Nerád sa uchyľoval k takýmto metóda. Väčšina mágov uprednostňovala boj, bez akýchkoľvek dotykov. Bolesť bola takmer neznesiteľná. Chlapec to nedokázal dlhšie zvládnuť.
„Vzdávam sa,“ hlesol potichu. Chcel sa od neho okamžite oddeliť.
„Tak dobre. To je v poriadku. Ako sa vlastne voláš?“ zmiernil tlak a opatrne ho zdvihol do náručia.
„Som Eliot. To nebolo vôbec dovolené, takýmto spôsobom na seba nikdy neútočíme. Podvádzate!“ pokúsil sa dostať opäť na zem. Pripadalo mu trápne, že sa nechal tak rýchlo vyradiť z hry. Telo ho však odmietlo poslúchať. Okrem toho si uvedomoval, čo znamená oficiálne prijatie porážky. Pre učňa to mohlo byť dosť nepríjemné. Bolo dohodnuté, že víťaz môže vysloviť akékoľvek želanie okrem piatich vecí, ktoré zahŕňali osobnú bezpečnosť učňa a jeho blízkych, takisto bolo zakázané niekoho požiadať, aby spáchal vraždu. Uplatňovanie želaní sa zaviedlo po mnohých neuvážených činov mladších učňov. Malo ich odradiť od boja, až kým nebudú naozaj pripravení. Okrem toho mnohokrát často došlo aj k poraneniam nevinných osôb, preto sa pristúpilo k takejto dohode. Potvrdilo sa to aj zaklínadlom, ktoré bolo uvrhnuté na všetkých učňov. Ich chuť púšťať sa do boja sa tým poriadne znížila.
„Výborne, to sa mi páči. Ja som Reginald Valnesce...ale to už asi vieš. Môžeš ma volať Reg...“ prešiel cez magickú bariéru, ktorá zabezpečovala dvere, vedúce do jeho bytu.
„Nechajte ma odísť. Nechajte ma...“ Eliot stále pociťoval veľmi silnú bolesť. Energie, ktoré ním prešli až príliš zasiahli telo.
„Mám právo na želanie. To mi môj učiteľ vysvetlil. Dával som náhodou pozor, keď o tom hovoril. Si rozkošný, páčiš sa mi. Chcem teba.“ Zložil ho na gauč. Vedel, že nemôže utiecť a musí ho vo všetkom poslúchnuť.
„Toto si odpykáte!“ zavrčal Eliot. Nenápadne siahol do vrecka na svojej bunde. Niečo z nej vybral a nenápadne to vložil do svojich nohavíc. Valnesce si to nevšimol. Bol zaujatý zabezpečovaním dverí. Potom vybral z jednej zo skriniek zvláštny druh teplomera. Priložil ho k chlapcovmu čelu.
„Najprv ťa podrobím malej skúške. Uvidíme, či si v úplnom poriadku,“ zamrmlala pár slov, ktoré sa musel veľmi dlho učiť naspamäť. Tieto lekárske veci patrili k jedným z najťažších, aj keď na prvý pohľad vyzerali jednoducho. Ich ovládanie si vyžadovalo sústredenie.
„Mám pre teba zlú správu, maličký. Si úplne zdravý. Nič ti nebráni splniť moje želanie! Tak poď ku mne!“ prikázal mu stručne. Chlapec vstal, aj keď sa z celej sily snažil tomu zabrániť. Letmo ho pobozkal na pery. Mračil sa a zatínal päste. Nechcel to už dlhšie znášať.
„Nemusíš sa báť. Bude to v poriadku. Už ti nespôsobí žiadnu bolesť...“ pokúšal sa ho upokojiť. Nechcel, aby to pre oboch nepríjemné. Už od prvej chvíle ho zaujal. Cítil sa zvláštne, akoby ho už niekde predtým videl.
Eliot bezmocne sledoval, ako mu rozopol oblečenie a pomaly odhalil jeho telo.
„Zabijem ťa!“ vyhŕkol rozrušene. Na krku pocítil nežné pery, ktoré postupne skúmali jeho telo. Reg mu venoval dostatok pozornosti.
„Nikdy ti nato nedám príležitosť, El. Ty sám si za mnou prišiel... Nezabúdaj, že to bola tvoja voľba... Mám pocit, že ťa poznám. Niekde sme sa už stretli... Kde to len bolo...“ vyzývavo otvoril ústa a vzal do nich jeho penis. Eliot prežíval hotovú búrku pocitov. Vražedné inštinkty sa miešali s túžbou po tých vlhkých ústach, ktoré ho pevne zvierali. Nemohol si pomôcť. Už to ďalej nezvládal. Netušil, že to zájde až tak ďaleko.
„Áno, už si spomínam. Ako je potom možné, že nevieš, kto som?“ opýtal sa chlapec.
Valnesce nemohol odpovedať. Mal plné ústa a práve uplatňoval svoje najmilšie techniky. Chcel ho počuť prosiť o viac, ale chlapec ani nezastonal, napriek toľkej starostlivosti. Podarilo sa mu postupne dosiahnuť, aby konečne zväčšil svoj objem. Sal ho ako to najchutnejšie lízatko, napokon dosiahol, to čo tak veľmi chcel. Mal možnosť ochutnať všetko, čo mu poskytol. Dúfal, že toto gesto zmierni jeho znechutenie. Chlapcov pohľad sa mu vôbec nepáčil.
Chvíľu ho ešte držal v náručí. Bozkával ho a snažil sa nájsť citlivé miesta. Telo, ktoré pred malou chvíľou rozpálil však začínalo chladnúť. Mysľou mu začali prebleskovať spomienky. Videl ho spútaného na zvláštnom mieste... Videl aj seba, svoje vlastné telo spojené s jeho...
„El, vrátil si sa... Si to naozaj ty?“