Lásku nemôžeš vynútiť
Lásku nemôžeš ovplyvniť
Láskou nemôže byť tvoje uhryznutie
Ak to ten druhý vôbec necíti
„Sľúbil som Saléne, že sa stretneme pred internátom. Nemôžem ju tam nechať. Mohla by niekoho pohrýzť,“ vedel, že je schopná nasýtiť sa kdekoľvek a kedykoľvek bez ohľadu na dôsledky. Na iných ľuďoch mu nezáležalo, ale nechcel, aby robila rozruch v okolí jeho terajšieho bydliska.
„V poriadku, pôjdeme po ňu. Edgar je tu tiež so mnou, nechcel som ho nechať doma, prežíva dosť ťažké obdobie a radšej ho chcem mať na očiach,“ ochotne súhlasil Oliver. Dúfal, že jeho partner si zas nezmyslí niekam mu ujsť. Vždy sa to skončilo vraždou nejakého človeka. Násilne premenený upír bude vždy neľútostne zabíjať a jeho túžba po krvi bude vždy zameraná len na tú ľudskú. Práve preto si nemohol dovoliť pracovať tak ako Oliver, ktorý mal svoje chúťky pekne pod kontrolou.
„Naozaj si myslíš, že je to vhodné, brať ho do nemocnice? Veď on sa nedokáže vôbec kontrolovať, keď vidí krv,“ musel si dávať pozor, aby nepovedal nič nevhodné. Oliver bol veľmi citlivý na otázky týkajúce sa jeho životnej lásky. Damien si vážil svojho staršieho priateľa, ale jeho partnera si nedokázal obľúbiť. Stále v ňom videl nespokojného človeka, ktorý odmieta veľký dar večnej mladosti.
„Musí si zvyknúť na ľudskú spoločnosť. Nemôže byť stále zavretý doma. To vôbec neprichádza do úvahy. Viem, že jedného dňa bude schopný opäť normálne žiť medzi ľuďmi. Ja som ho stvoril. Musím mu pomôcť,“ chladne odvetil Oliver. Táto téma mu očividne zhoršila náladu. Vždy sa cítil vinný, že práve on ho donútil stať sa jedným z nich, ale zároveň si uvedomoval, že s príchodom Edgara začal žiť svoj vlastný život a konečne spoznal lásku, po toľkých premárnených dňoch, počas ktorých ho zaujímala len práca a hľadanie nových obetí.
„Áno, to ti vôbec nezazlievam,“ automaticky zamieril k čiernemu autu, ktoré bolo zaparkované až celkom vzadu na dlhšom tmavom priestranstve. Na prednom sedadle takmer nehybne sedel mŕtvy muž. Ústa mal otvorené dokorán a na meravej tvári sa črtal akýsi neurčitý výraz, ktorý bol len veľmi ťažko definovateľný.
Damienove oči sa trochu zaleskli, keď zazrel krv. Ani on nebol ešte stále majstrom v sebaovládaní.
„Sadni si na zadné sedadlo. Nemôžeme už dlhšie čakať. On vie, že budeme v nemocnici. Snáď sa tam objaví, ale možno by sme mu mohli pre istotu zavolať. Skús to ty, ja pri šoférovaní nemôžem telefonovať,“ Oliver zamračene hľadel na odopnutý pás. Jeho partner zas niekam odišiel a nechal mu poriadne nepríjemné prekvapenie. Neochotne odsunul telo a vyložil ho von z auta. Našťastie vo vnútri nebola takmer žiadna krv, musel len trochu poutierať predné sedadlo.
„Pokúsim sa,“ neochotne poznamenal Damien. Nikdy sa nenaučil šoférovať, aj keď sa o to snažil. Neurobil testy a nedokázal si zapamätať všetky značky, stále sa mu plietli, preto sa do školy vždy nechal voziť prípadne chodil autobusom. Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal z blízosti ďalšej načatej obete. Otvoril dvere na aute a obratne vkĺzol dovnútra, vytiahol svoj mobil a začal spamäti vyťukávať číslo. Tie dôležité si vždy pamätal, hlavne pokiaľ sa to týkalo jeho známych. Poriadne zavrel dvere a uvelebil sa na sedadle. Oliver zatiaľ naštartoval a vyrazil s autom na cestu.
„Je to zbytočné, má vypnutý mobil,“ po chvíli ticha vyhlásil Damien.
„To nevadí, radšej sa trochu poponáhľame,“ smutne odvetil Oliver. Zjavne sa mu nepáčilo, že Edgarove správanie.
Netrvalo dlho a zastali pred pochmúrne pôsobiacim internátom. Medzitým začalo pršať, dažďové kvapky pravidelne dopadali na zem.
„No konečne, už som si myslela, že ma tu necháte,“ namrzene zahundrala Saléne. Bola celá mokrá, lebo so sebou nemala dáždnik. Neochotne klesla na zadné sedadlo k Damienovi.
„Vy ste večerali bezo mňa?“ nahnevane vdýchla sladkastú vôňu krvi.
„Nebuď podráždená, samozrejme, že nie. Z tej obete sme nemali ani kvapku krvi,“ oslovil ju dosť familiárne, aby jej pripomenul, že vzhľadom na svoj vek by sa mala začať správať zodpovednejšie.
supeeeeeer
OdpovedaťOdstrániť